Ako sme presvedčili Igora

Mária Dubravayová, Miluše Šišková

Všetko sa začalo našou návštevou Priedhoria. Miluška, Jardo a Kony boli šikovnejší ako my a čakali nás už s kľúčmi od základne JK Strážovské vrchy. Po otvorení a vyvetraní základne sme sa rozhodli ísť pozrieť do Pružinskej Dúpnej jaskyne. Zatiahnutá obloha neveštila nič dobré, čakali sme dážď. Keď neprichádzal, vyrazili sme.

Jaskyňu sme našli na tom istom mieste ako pri našej poslednej návšteve. Kľúče od uzáveru sme nezabudli vziať so sebou, a tak sme sa bez ťažkostí dostali dnu. Sprievodcu nám robil malý Kony, ktorý s nami prešiel celú jaskyňu. Spokojní sme sa vracali späť, keď nás tesne pred základňou potešil očakávaný dážď. Janko ešte narýchlo stihol hodiť do potoka tričko, aby ho zbavil potu a špiny z jaskyne, a utekal k ostatným ukryť sa pod strechu. Kým pršalo, krátili sme si dlhú chvíľu hazardnými kartovými hrami. Jankovi nešla karta, tak po chvíli vybehol vyzdvihnúť si tričko z potoka. Vrátil sa celý nešťastný – pôvodne biele tričko získalo v potoku nevýrazné hnedé zafarbenie. Nezabralo ani naše utešovanie, že tričko je predsa opraté a na farbe na rozdiel od hry v karty až tak nezáleží. Aby sme zahnali Jankov žiaľ, ale aj všeobecný pocit hladu a smädu, vybrali sme sa do krčmy na pivo a varené koleno.

V Espresse pod orechom bola akási oslava – a kohože na nej vidíme sedieť za stolom? Ani Igor akoby neveril vlastným očiam, že sme to my, a tak nás pre istotu prišiel vystískať a vybozkávať. Teda Milušku a mňa, kým Jardo a Janko sa museli uspokojiť a najmä vyrovnať s chlapským stiskom drevorubačskej Igorovej ruky. Ten nám po chvíli pristrčil svoj mobil, vraj na drôte je sám šéf Bohuš. Od neho sme s Miluškou dostali za úlohu presvedčiť Igora, aby šiel na zajtrajšiu akciu na Kortmanku, presnejšie do sondy na Hrubej Kačke. Čakala nás ťažká úloha: vedeli sme, že niektorí jaskyniari sú známi svojou zásadovosťou a svojráznou povahou. Príkaz sme však splnili – Igora sme obkľúčili, nedali mu vydýchnuť, a tak v slabej chvíľke prisľúbil, že pôjde s nami. Vzápätí síce svoj sľub oľutoval, ale vysvetlili sme mu, že ho nesmie porušiť, lebo by si to od nás zlizol. Potom sme mu utreli pot z čela a kúpili lízanku. Pre istotu sme si od neho vypýtali číslo na mobil. Dal nám ho s upozornením, že je to číslo maminho mobilu a dnes večer naň volať nemáme, lebo mama chodí spať so sliepkami. Povedali sme mu, že nás do jej sliepok nič, načo sme sa ešte dohodli, že ráno príde po nás obe na základňu. Našim polovičkám sa to nepáčilo; asi sa tešili, ako sa nás konečne zbavia. Hoci vedeli, že Janko Kasák nám celú pešiu trasu na Kortmanku presne opísal, mysleli si, že zablúdime alebo sa staneme obeťou premnožených medveďov Strážovských vrchov...

Ráno sme zavolali na číslo mobilu, ktoré nám dal Igor. Na otázku: „Je tam Igorova mama?“ najprv nik neodpovedal a až keď sme otázku zopakovali, nasledovalo nesmelé Igorovo „a-áno“. Keď pochopil, kto volá, ubezpečil nás, že na nás nezabudol a len čo sa okúpe, príde do Priedhoria. Hneď po príchode na základňu začal vyjednávať s našimi manželmi, čo za to, keď nás neprivezie späť. Neviem, čo mu sľúbili, ale celý spokojný ich ubezpečil, že okrem nás berie so sebou aj motorovú pílu. Ako sme sa blížili ku Kortmanke, na lesnej ceste sme zbadali Červenú čiapočku a pod ňou Janka Kasáka, ktorý nám išiel oproti, tiež neveriac našim orientačným schopnostiam. Aby náhodou nezablúdil ani on, vzal ho Igor do auta a všetci sme šťastlivo dorazili do cieľa. Neboli sme prví – z lesa sa vynoril najprv Bohuš, potom Ivan a nakoniec Danka. Ešte pred nástupom na akciu chlapi naše nadšenie schladili povinnou brigádou pri odpratávaní popíleného dreva na lúke pred chatkou. Vraj aby sme si vôbec zaslúžili ísť do sondy na Kačke robotovať! A to ešte nebolo všetko. Vyskúšali ste si, ako sa v letnej horúčave kráča v krátkych nohaviciach cez žihľavu? Bola to od Kasáka skúška odolnosti alebo škodoradosť?!

Konečne sonda a pre nás obe ďalšia skúška jaskyniarskej spôsobilosti. Hneď ako sme si obliekli kombinézy, Bohuš ukázal prstom do sondy. Máme ísť dnu, vraj sa tam nedá zablúdiť a budeme sa cítiť, ako keby sme objavovali novú jaskyňu. Na prekvapenie ostatných sme sa vrátili späť na svetlo božie živé a zdravé. Aj dnu sme však počuli, ako Igor hore narieka. Nie nad naším osudom, ako sme sa domnievali, ale nad tým, že sa dal prehovoriť na dnešnú akciu, a teraz za to platí. Miluška si ho udobrila dobrou moravskou slivovicou, a keď poponúkala aj ostatných (slúži im za česť, že skoro nik neodmietol), pustili sme sa do práce. Mužská časť vbehla do sondy a my sme zostali navrchu. Keď sa po chvíli zvnútra začalo ozývať „hrubý“ a potom „tenký“, najprv sme nevedeli, čo to má znamenať. Raz-dva sme však pochopili, že ide o hrubý a tenký – povraz. Na jeho konci bola „lodňa“ naplnená až po vrch hlinou a sutinou. Už nám bolo jasné, čo sa od nás očakáva. Celé rozjarené sme ťahali za povraz a vysypávali obsah „lodní“ na haldu pre jaskyňou. Niekedy nás na povraze čakal poriadny kameň, a to sme sa veru zapotili, kým sa ho podarilo vyteperiť von. Ešteže ho Igor v kritickom okamihu pomohol vytiahnuť... Pravda, potom si to cez 30-minútovú prestávku, ktorú vyhlásil Bohuš, odležal, kým my sme sa najedli.

Aj po prestávke sme pracovali s veľkým nasadením, preto sme čoskoro dostali voľno. Do Priedhoria sme sa s Miluškou rozhodli ísť cez sedlo Samostrel. Pridal sa k nám aj Janko, ktorý mal zo sedla namierené do Čičmian. Napriek našim krátkym nohám sme vládali držať s ním krok, lebo o jaskyniarsky výstroj sa nám postaral dobrák Igor a mal ho dopraviť na základňu. Janko nás najskôr povodil po vyhliadkach a potom s nami zišiel značkovaným chodníkom až do sedla, kde sme sa rozlúčili. Cestou zo sedla do Priedhoria sme pozorovali lezúcich horolezcov na Býkoch a dolinou Bieleho potoka sa naše štyri nohy rýchlo dostali na dohodenie kameňom od dediny, odkiaľ ich vystriedali štyri kolesá. Keby sme boli vedeli, že Bohuš sa nám vybral autom naproti, neboli by sme sa tak ponáhľali...

Na základni už boli všetci vrátane Igora, ktorý unavený ležal na schodoch. Vraj sme prišli skoro a ešte nestačil vybrať od našich manželov výkupné. Sklamaný však nebol: podľa jeho slov na túto akciu v živote nezabudne. A nezabudneme na ňu ani my, pravda, Miluška?

 Účinkovali: v hlavnej úlohe Igor Haviar; ďalej Bohuslav Kortman, Ján Kasák, Ivan Pohanka, Daniela Kortmanová, Miluše Šišková, Jaroslav Šiška, Mária Dubravayová, Ján Dubravay a speleopes Kony.

 Fotografie k článku: Miluše Šišková