Spoločná akcia s SK Rokoš v Četníkovej svadbe

Text: Michal Uriča
Foto: Láďa Kokeš

Na konci augusta nás jaskyňami v Moravskom krase opäť sprevádzal Láďa Kokeš. Nebolo to prvýkrát, a tak sme mu sľúbili, že ho na odplatu zoberieme do niektorej z našich jaskýň. S Bohušom Kortmanom sme sa nakoniec dohodli na nedeľu 26. 10. 2008. Tou vyvolenou jaskyňou sa stala naša najväčšia v Strážovských vrchoch – Četníkova svadba.

V Považskej Bystrici som vyzdvihol Bohuša, Ivana a Maťa a v Zliechove ešte Braňa. S chlapcami zo Speleoklubu Rokoš sme sa stretli nad Zliechovom na mieste, odkiaľ už k jaskyni pod vrcholom Strážova vedie len strmý chodník. Ako inak, prišiel i Láďa Kokeš, cezhraničný člen SK Rokoš, ktorý pricestoval z Frenštátu pod Radhoštěm aj so svojou fotovýbavou.

Po náročnom výstupe do Prezliekarne sme sa najskôr pozreli do Strážovskej priepasti, ktorá je dobrou rozcvičkou vďaka zostupu a výstupu po lanovom rebríku. Z priepasti sme sa už vydali v sprievode Kocúra za Bohušovou partiou, ktorá zostúpila do „Mokrej sondy“ vo Vodopádovom dóme. Po ceste do útrob jaskyne nás Ivan niekoľkokrát osvietil svojou fotovýbavou, ktorú dômyselne prispôsobil na pobyt v podzemí – obalil ju do potravinárskej fólie. Vo Volejbalovej sieni sa od nás oddelil Kocúr, ktorý dvoch členov SK Rokoš viedol smerom k Prvomájovému dómu. Rozdelili sme sa najmä preto, aby sme v menších skupinkách mohli v úzkych plazivkách rýchlejšie postupovať. V čase nášho príchodu do Vodopádového dómu tu už chlapci usilovne zarezávali v sonde a vedrá svižným tempom putovali zo sondy a späť, Maťo bol ako už tradične na čelbe nezastaviteľný. Láďa s Ivanom sa pustili do fotodokumentácie, ja s Martinom sme slúžili ako figuranti. Takže popri úderoch kladiva a krompáča zo sondy sa Vodopádovým dómom ozývali najmä pokyny ako postav sa sem, nasmeruj blesk tam, vydýchni a zadrž dych…

Z Vodopádového dómu sme sa pustili ďalej, čiže späť Sluchovodom cez Suchú chodbu do Bukovinského dómu, kde fotodokumentácia pokračovala. Láďovým objektom sa stala najmä Mohyla a nám s Martinom už ako figurantom občas dochádzal kyslík pri ustavičnom zadržiavaní dychu. V Bukovinského dóme sme sa stretli s ďalšou skupinkou, ktorú viedol Igor. Trošku som sa čudoval, ako sa im asi ide bez prilieb, ale asi to nebolo až také zlé, keď sa neskôr v zdraví dostali aj späť na povrch.

Vo Volejbalovej sieni som stratil istotu vo vedení, a tak ho prevzal Igor. Zostúpili sme do Priepasťového dómu a v Krémešovej sieni sa fotografovania ujal Ivan. Do Kryštálovej plazivky sa nám príliš nechcelo, len sme do nej nakukli a pobrali sa nahor, aby sme sa cez Autobusovú plazivku a Zverák posunuli ďalej. Plazivka do Veľkonočnej siene nás potrápila svojím lepkavým blatom, ale predrali sme sa ďalej a odmenou boli asi nakrajšie časti jaskyne, aspoň pokiaľ ide o výzdobu. Vo Veľkonočnej sieni sme si oddýchli a vyšplhali sme sa ešte do Prvomájového dómu, kde sa opäť realizoval Láďa za asistencie Ivana. My s Martinom sme zatiaľ pomaly, ale isto krehli od zimy o poschodie nižšie. Po chvíli sme začuli od plazivky hlasy, prichádzala Igorom vedená rodinka „Bezprilbových“. Zhasli sme čelovky, prikrčili sa za balvany a čakali. Nikto z nich od strachu do gatí nepustil, ale aspoň sme sa mierne pobavili. Ivan s Láďom konečne zliezli dolu a fotilo sa ešte aj vo Veľkonočnej sieni. Do mimoriadne „obľúbenej“ časti jaskyne, Braňových ozvien, sa nikomu nechcelo. Zliezol som dolu a prekvapilo ma absolútne sucho. Zvyčajne sa odtiaľto ťahajú vedrá vody. Nakukol som do plazivky, striaslo ma a mastil som za chalanmi.

Vo Vodopádovom dóme sa už práce skončili, nakukol som do sondy a progres bol zrejmý na prvý pohľad. Chalani odviedli dobrú robotu. Láďa s Ivanom ešte po dóme zakrúžili s prútikmi a pobrali sme sa nahor. Únava bola veľká a keď som konečne uvidel denné svetlo, potešil som sa, hoci pred nami bol ešte zostup ku autám. Radi boli aj chalani z SK Rokoš; jaskyňa sa im pozdávala a verím, že sme sa na podobnej akcii nestretli posledný raz.

Láďovi Kokešovi patrí vďaka za krásnu fotodokumentáciu našej jaskyne.