Dva dni a dve noci na jaskyniarskom týždni SSS

Ján Kasák

Jaskyniarske týždne – stretnutia so starými priateľmi, zoznámenie sa s novými, nahliadnutie do nových lokalít, inšpirácia, oddych... Neodolal som pozvánke na tohtoročný, už 49. jaskyniarsky týždeň SSS a vydal sa, aj keď iba na dva dni, do Višňového pod legendami opradený Čachtický hrad. Film o krutej hradnej grófke, premiérovo sa rozbiehajúci práve v tomto čase v kinách s kontroverzne prekrútenými historickými faktami, nenechal ľahostajných ani účastníkov jaskyniarskej akcie. A najmä prvý večer bol častou témou kuloárnych debát. Mnohí sme neodolali blízkosti hradu a hneď po príchode do táboriska sa naň vybrali. Zvýšený záujem turistov aj v tomto podvečernom čase azda pomôže prebudiť spiace ruiny, z ktorých je krásny výhľad do širokého okolia Malých Karpát.

Čo sa dá stihnúť za dva dni z programu jaskyniarskeho týždňa? Lákala ma predovšetkým Čachtická jaskyňa, z ktorej som chcel vidieť čo najviac. Zároveň ma však odrádzala jej obťažnosť označená ako „veľmi náročná“. Zvládnem všetky neznáme úskalia fyzicky aj psychicky? Zvedavosť nakoniec zvíťazila a prihlásil som sa na túto akciu spolu s ďalšími osemnástimi účastníkmi. Skúsenosti z našich jaskýň mi už pred vstupom do jaskyne nahovárali, že pohyb takejto veľkej skupiny v zložitej jaskyni je ťažkopádny a najmä v kritických miestach prináša dlhé prestoje. Vedúcim exkurzie bol však ostrieľaný borec Braňo Šmída a spolu s ním ďalší znalci jaskyne, problémy som teda neočakával. Spôsobil som si ich však sám – až pred jaskyňou som zistil, že z dvoch párov rukavíc som si zobral dve ľavé, veštilo to smolu? Tá prišla hneď na začiatku, po zídení z prvého povrazového rebríka. Poznáte to asi sami – ak sa zamotáte na rebríku už na začiatku, začne sa s vami krútiť a neposlúcha až do konca. S úľavou som z neho zostúpil na pevnú zem a zdvihol hlavu hore s úmyslom zakričať „voľný!“. Zakričal som však od bolesti, pretože do ľavého, doširoka otvoreného oka mi padla skalka veľkosti čerešne. Chvíľu som nevidel nič, bál som sa oko aj otvoriť. Po chvíli skromné slzy vyplavili časť blata a piesku a začalo sa rozvidnievať. Keď ma Braňo dostal do sienky k čistej vode nastekanej z plachty do bandasky, povymýval som ňou zvyšky nečistoty.

Medzitým sme sa v sienke zhromaždili všetci a nastalo rozhodovanie, ako sa podelíme na zvyšok trasy. Už bolo viac-menej jasné, kto ako zvláda nástrahy jaskyne a v koho silách je prejsť jaskyňu náročnejšou trasou. Znova som sa musel rozhodnúť: buď pre návrat z jaskyne, prípadne kratšiu trasu, alebo pre pôvodne zvolenú veľmi náročnú trasu. Oko sa po výplachu začalo spamätávať a – priznávam – celkom nezodpovedne som ostal pri poslednej možnosti. Ale kto už z nás jaskyniarov sa správa vždy zodpovedne, veď to by sme potom do jaskyne ani nevkročili... Našťastie som svoje rozhodnutie neoľutoval a spoznal krásnu, náročnú jaskyňu. Takú, ktorá je na celý život – začnete v nej pracovať a už ju neviete opustiť. Občas vám urobí radosť, pustí na pár nových metrov do svojich útrob, ale zväčša sa ľahko nevzdáva a vyžaduje neustálu pozornosť a tvrdú prácu.

Náš sprievodca v tomto bludisku chodieb zaváhal iba na niekoľkých miestach, ale vždy s istotou našiel správne pokračovanie – klobúk dolu, najmä ak tu, podľa jeho slov, nebol celých 10 rokov. Dostali sme sa na povrch po viac ako šiestich hodinách a vyskúšali okrem lezenia na lane všetky druhy pohybu v podzemí. Vysoké puklinové chodby, dómy, sienky, plazivky, próby-vydychovačky, rebríky na prekonanie kolmých stupňov, voľné lezenie, skúsili pohyb s nedostatkom kyslíka. Často som na rezavú bolesť v oku jednoducho zabudol, jaskyňa ma nesklamala a bola silným zážitkom.

Ďalší mi zanedlho pripravil Ivan Demovič. Fosílna vyvieračka a pracovná akcia v nej bola tou, ktorú sme si vybrali na druhý deň. Už deň predtým, pred vstupom do Čachtickej jaskyne, sme prechádzali okolo Hladového prameňa a sondy na Štepnici so známkami dlhodobej a vytrvalej práce jaskyniarov s úmyslom nájsť vstup do podzemia. Obidve pracoviská sú v súčasnosti opustené a vytúžený výsledok nepriniesli. Podobným dielom, prevažne však jedného človeka – Ivana, je aj pokus o prienik do podzemia cez Fosílnu vyvieračku. Verím, že toto má väčšiu šancu na úspech a aj preto sme priložili ruku k dielu a pomohli vyviezť niekoľko desiatok fúrikov materiálu na haldu pod budúcu jaskyňu.

Čo dodať na záver?

Spoznal som dedinku Višňové, kam sa dá dostať z Čachtíc vlakom alebo osobným autom po úzkej ceste. Obchod s potravinami tu nenájdete, ale smäd sa dá uhasiť v miestnom pohostinstve. Z riečky, ktorá preteká dedinkou, sa ešte dnes dá vyloviť rak a po dlhých rokoch som si to aj vyskúšal.

Videl som mne doteraz neznámy kraj s množstvom krásnych zákutí. Ale okrem ozajstnej skalky v oku aj bývalé lúky s vápencovými škrapami, zarastené kroviskami a listnatým lesom, kde sa už o pôvodnej kvetene na niektorých miestach nedá hovoriť – nerastie tu totiž ani tráva (inštitúty ochrany prírody by sa mali zamyslieť aj na touto chránenou krajinnou oblasťou – nepremyslená ochrana môže rovnako ako drancovanie zničiť vzácne biotopy).

Spoznal som nových ľudí, jaskyniarov, ktorým držím palce pri odhaľovaní ďalšieho neznámeho podzemia. Rovnako celému kraju, nech nezarastie ako kráľovstvo Šípkovej Ruženky.