Pre potešenie do jaskyne

Ivan Pohanka

Rovnako ako po iné roky uprostred zimy, aj tento rok bola v sobotu 6. 2. výročná členská schôdza JKSV. K schôdzi patrí aj nasledujúci voľný deň – nedeľa, kedy sa zájdeme pozrieť do niektorej z okolitých jaskýň. Bez náradia, len tak pre potešenie. Tento rok padla voľba na Otcovu jaskyňu. Jednak je najkrajšia, jednak väčšina zúčastnených boli nováčikovia, ktorí ju ešte nevideli.

Cesta hore Radotinou bola síce pred pár dňami prehrnutá, ale odvtedy znovu snehu pripadlo. Autám sa šmýkalo, ale aj tak s nami zašli ďalej, ako sme čakali. Lacovo sa dostalo až hore na otoč pod Sietnou dolinkou a Bohušovo zostalo stáť pod otočom. Ďalej sme už museli po svojich. Čím vyššie sme stúpali, tým hlbší sneh pokrýval chodník. Neboli sme ani v polovici a už sa mi sypal sneh vrchom do čižiem. Ej... mal som si dať kombinézu hneď pri aute a stiahnuť ju zvrchu na čižmy. Čo už teraz. Každú chvíľu som stál a vyberal sneh. Aspoň som robil spoločnosť Nikole, ktorá ťažko-preťažko kráčala hore kopcom na konci nášho jaskyniarskeho pelotónu. To sú tie vianočné salónky. Raz darmo, Vianoce človeka poznačia na pár nasledujúcich mesiacov... :-)

Dávno som už nebol v nijakej jaskyni, reku, vyskúšam si, či som sa nezabudol plaziť, a poďho dolu hlavou k uzáveru otvoriť ho. Nezabudol som...

Laco najprv zobral nováčikov do blatistej plazivky, nech je veselo. O to krajšia sa im bude jaskyňa zdať, keď sa odtiaľ dostanú :-). Zdržali sa tam dlho, normálne som zapochyboval, či nenašli iný východ. Nakoniec predsa len našli cestu späť a prišli k jazierku. Voda ako zvyčajne – ľadová. Nikomu sa nechcelo na druhú stranu. Iba Adam Tureček unesený jaskynnou výzdobou neváhal a o chvíľu už brodil jazierko bosými nohami na protiľahlý breh. Adama sme deň predtým prijali za člena jaskyniarskeho klubu a v Otcovej jaskyni bol prvý raz. Chvíľku som váhal, či aj ja mám ísť na druhú stranu. Vždy sa pri prechode jazierka niekto vykúpe, len mňa to akosi obchádza. Jazierko som prešiel už viackrát a štatistiky hovoria jasne – teraz som ja na rade padnúť do vody. Vyzúvam sa a s čižmami v ruke balansujem ponad vodu. Prešiel som. S Adamom sa kocháme krásnymi stalagmitmi na druhej strane a robíme pár fotiek. Musím Adamovi poďakovať. Fotilo sa s ním naozaj výborne. Ani som si neuvedomil, ako čas beží, a až keď nás Bohuš volal von, som si všimol, že v jaskyni sme ostali sami. Bosému Adamovi som dal do ruky blesk, aby mi osvietil jazierko, keď bude v polovici cesty na druhú stranu. Prešiel pár krokov vo vode, pošmykol sa... a neustál to. Statočne držal blesk nad hladinou, aby ho nenamočil. Preto sa nemohol rukou podchytiť a po pazuchy si sadol do jazierka. Ešteže ako otužilec zvyknutý na studené sprchy ani veľmi nenadával, dokonca v polovici jazierka postál, aby som mohol urobiť plánovanú fotku.

Tak a teraz sa môžem smelo pustiť cez jazierko ja. Dnešnú obeť si už jaskyňa vybrala a ja som opäť vyviazol so suchými „trenkami“.

Vonku pred jaskyňou krásne svieti slniečko a Laco sa od radosti váľa v snehu ako divé prasa v kaluži. Že by niekde chytil vírus H1N1 prasacej chrípky? Ale nie, nezbláznil sa. To sa len pokúša očistiť zablatenú kombinézu. Moc mu to nejde a bude musieť použiť staré osvedčené pranie :-).

Bohuš, Tibor a ja sme sa nechali zlákať krásnym počasím a tak, ako sme vyšli z jaskyne, vybrali sme sa vrchol Sokolia. Krásny výhľad bol odmenou za Tiborovo horekovanie cestou hore. Bohuš mu totiž povedal, že na vrchol to je len kúsok, sotva 10 minút cesty... My, čo poznáme Bohuša a Sokolie, vieme že zdolať 250-metrové prevýšenie od jaskyne na vrchol netrvá 10 minút ani v lete, nie tak ešte v zime, keď je snehu po kolená. Trvalo nám to dobre vyše ½ hodinu. Ale aj tak to stálo zato.

Výlet sa skončil a spokojne sa vraciame domov. Pekná stopárka, ktorú sme zobrali z Priedhoria do Bystrice, bola už len bodkou za vydareným dňom.