Premárnená príležitosť?

Ján Kasák

Sobota 5. 2. 2011 ­– výročná členská schôdza nášho klubu na tradičnom mieste v Priedhorí. S niektorými som sa nevidel celý rok – teda od predchádzajúcej výročky. Aspoň tu mali možnosť vypočuť si z úst predsedu vyhodnotenie činnosti za uplynulé obdobie. Napriek tomu, že sa až 14 členov nezúčastnilo ani na jednej akcii, bolo o čom hovoriť – nečudo, patríme početnosťou (46) k najväčšej skupine v rámci SSS. Bohušova výrečnosť a podrobne vypracovaná správa o 196-tich akciách zabrala takmer hodinu času. V duchu sa opätovne vraciam na ním spomínané miesta. Či už pracovné akcie v rôznych lokalitách, exkurzie v Dúpnej pre verejnosť, seriál prednášok o jaskyniarčení v Krajskej knižnici v Žiline. Znovu sa spúšťam do tajomnej studne na Lietavskom hrade spolu so žilinskými jaskyniarmi a so záujmom počúvam o aktivitách, ktorých som sa pre iné povinnosti nezúčastnil. Bolo ich dosť, aj preto som sa tento rok medzi ocenených najaktívnejších členov nedostal. Ešte teraz mi rezonuje v hlave prednesená myšlienka nášho vzácneho hosťa Milana Veliča, ktorý bol spoluzakladateľom obnovenej Slovenskej speleologickej spoločnosti. Nezapamätal som si ju doslovne, ale znela asi takto: „Chlapci, v starobe vám bude ľúto všetkých premárnených príležitostí.“ Vo voľnej diskusii potom odznelo veľa nápadov, ako pritiahnuť viac ľudí na pracovné akcie – nielen spoločenské, kde to nie je až taký problém. Bez aktívnych ľudí naplniť plán práce nebude jednoduché – znie to ako z dôb dávno minulých, ale „údernícke“ nadšenie je v jaskyniarstve soľou aj korením.

Všetko sme na záver odľahčili v neviazanej zábave s Bohušovými pesničkami v sprievode gitary, Haviarovou výrečnosťou a vtipmi, ktorých som pár pridal aj ja a s radosťou si aj zaspieval. V priebehu zábavy nastalo rozhodovanie – ako nepremárniť príležitosť na akciu na druhý deň. Rozišli sme sa do postelí s plánmi na razičskú akciu v Četníkovej svadbe, exkurznú do Priepasti medzi Kačkami a povrchovú v oblasti Hrubej Kačky. A tak sa aj v nedeľu ráno stalo. Bohušova 4-členná skupina sa odviezla autom k záveru Hluchej doliny, odkiaľ mali namierené už po vlastných na Strážov, a my dvoma autami na koniec asfaltky v doline Rečica. Mokrý, topiaci sa sneh, zamračené a hmlisto, ale napriek tomu krásne. Ako hovorí klasik – neexistuje na turistiku zlé počasie, iba zle vystrojený turista. Potvrdilo sa to na našej terénnej základni pri priepasti, kde sme dorazili po polhodine výstupu skalnou roklinou. Premočené topánky mojej a Bohušovej manželky nevyzerali dobre na pokračovanie povrchovky. Chata Kortmanka sa tak pre ne stala útočiskom, rovnako pre Vlada Šlenca, ktorý sa hneď ujal funkcie kuriča.

Nebol som na tomto úžasnom mieste s pozitívnou energiou viac ako rok, ustali aj naše práce v blízkom okolí. Mnohí s nostalgiou spomínajú na vydarené akcie plné humoru, spevu, s vôňou gulášu, mongolskej baraniny či kvi-kvi. Tiež na nocľah v blízkom senníku s prekrásnou nočnou oblohou plnou hviezd, humorné príbehy Jáju a Páju, zablúdených hostí, či nočné, o život idúce zimné putovanie za teplou pecou a kamarátmi.

Beriem kľúč od mreže nad priepasťou, po chvíli lomcovania starým zmrznutým zámkom zarinčí reťaz a odnášame ťažký štvorchlapový uzáver nabok. Pohľad do pažeráka priepasti ma vždy uchvacoval, tak je tomu aj teraz. Dýchol na mňa obrovský jaskynný systém s upchatým hrdlom, cez ktoré sa už roky nevieme dostať – hádam sa to podarí našim nasledovníkom.

Spolu s Milom sa však tentoraz poberáme za inými povinnosťami a nechávame tu Vlada Lieskovca s dvoma mladými z „podskupiny Topvar“ – Adamom a čerstvým členom SSS Petrom, ktorí sa dychtivo prezliekajú do výstroja. Nás čaká hľadanie a zameranie GPS súradníc pár jaskyniek v blízkom okolí – „čierna“ práca, ktorú niekto urobiť musí. Poberáme sa sotva poznateľným chodníkom, ktorým sme nespočetnekrát kráčali za pivkom do Čičmian. Na hrebeni kopca odbočujeme doprava cez nové čistiny otvárajúce výhľad na Javorinku a Čičmany; Kľak iba tušíme, jeho vrchol sa skryl v oblakoch. Pohľad na lesy nad Čičmanmi je smutný – holoruby. Opäť mi prichádzajú na um slová klasika: Prírodu sme nezdedili po predkoch, máme ju požičanú od vnukov. Lesy v blízkom okolí však novodobý gróf z Rakúska nezdedil, predali mu ich miestni za nové strechy na domy, autíčka, televízory... A tak reže od buka do buka, čo investoval, už sa mu dávno vrátilo a lesy zostanú pre vnukov.

Z úvah ma vyruší staršia stopa mladého medveďa, ktorú práve križujeme predierajúc sa cez „mládnik“. Tak tento porast tu ešte nedávno nebol, našťastie nie je rozsiahly, a tak po jeho prekonaní kráčam s istotou k Sonde na Hrubej Kačke. Takmer na vrchole míňam známu skalu, nazriem za chrbát svahu a... jaskyňa nikde. Trošku som poblúdil, les sa neskutočne rýchlo mení – to som tu za znalca a vediem Mila akože na istotu! Chvíľka tápania a hľadania záchytného bodu – jáj, veď známa skala je o 20 metrov vyššie, a už aj vidím sutinový kužeľ pred jaskyňou. Odľahne mi a povzbudí ma aj môj spoločník:  „...ja by som to hľadal určite dlhšie“. Z jaskyne vedie zablatená čerstvá stopa, podstatne menšia než tá prvá – našla tu zrejme brloh alebo potravu líška. Zameranie je už iba rutina, vraciame sa rovnakou trasou po hrebeni naspäť, kde nás pod hrebeňom čakajú ďalšie tri jaskynky. Tu sa nám darí nad očakávanie dobre a o chvíľu sme naspäť pri priepasti. Víta nás vysmiaty Orech – ako občas prezývame Lieskovca, ktorý už medzitým vyžumaroval na povrch. Vrátili sme sa práve včas, aby sme nepremeškali v priepasti krst novicov, ktorí o chvíľu polezú hore. Snehové gule ako predzvesť, po nich nasleduje lavór snehu priamo na hlavu – voda by bola v zime krutá. Ani jednému z nich to evidentne neprekážalo, potriasli sme im pravicou s úsmevom na tvárach. Oči im ešte stále žiaria z adrenalínového zážitku, užasnutí sú z krásnej výzdoby v Bielej sieni a komína nad jazierkom. Vraciame mreže na pôvodné miesto, zarachotí reťaz a zamkne sa starý visací zámok. Priepasť môže pokračovať v zimnom spánku.

V chate je výborná nálada, oheň v piecke pukoce, ženy sa usušili, veterán Vlado im medzitým porozprával svoj životopis. Ale iba pre ne, podrobnosti nie sú určené pre naše uši. Krátke osvieženie a ideme s Milom hľadať ďalšie jaskyne, medzitým Vlado dopije svoj čaj, ktorý uvaril zo snehu v splesnivenom čajníku, dievčatá si poobúvajú usušené topánky a chlapci prezlečú kombinézy. Stretneme sa pri autách, ku ktorým sa oni dostanú rovnakou cestou.

My to máme trošku väčšou okľukou. Z nízkej bučiny je pri značenom zelenom chodníku už celkom slušná húština, a tak hľadané jaskyne nie a nie nájsť. Predierať sa týmto lesom je v tomto období riskantné, uši mám na prasknutie a opatrne nazerám za každý strom. Stopy macka sa mohli skončiť práve tu... Predrali sme sa napokon na otvorené priestranstvo a hľadanie sa mení na povrchový prieskum. Milo nachádza dve „spravodajové“ jaskyne spĺňajúce kritériá dĺžky a prieleznosti, zameriava ich a velí na ústup. Mne sa až tak nedarí, aj keď som pochodil väčšiu plochu; nachádzam však poľovnícky chodník – po ňom sa celkom pohodlne dostávame do sedla, pod ktorým predpokladám naše zaparkované autá. Krátky zostup tým smerom potvrdzuje predpoklad, zvyšok partie je už na mieste. Nastupujeme do auta, Danielu po chvíli vykladáme pri našej nevykúrenej základni v Priedhorí, kde bude čakať na návrat Bohušovej partie zo Strážova. Až v pondelok sa dozvedám, že tam čakala skoro päť hodín, chlapci sa totiž autom nedostali ďaleko a aj cesta v strmom svahu Strážova do Prezliekarne pri Četníčke a späť sa im poriadne natiahla. Takže prepáč, Daniela!

Až na túto nepríjemnosť nebol tento víkend premárnenou príležitosťou, vrátila sa mi citová väzba ku Kortmanke a musím sa pričiniť, aby som ňou nakazil aj ostatných.

Dovidenia pri guláši!

Jano