Pružinská Dúpna jaskyňa očami nejaskyniara

Zuzana Ivaničová

Večer 3. januára sedím ako obyčajne pri telke a pozerám film. Premýšľam, čo budem zajtra robiť. Určite to bude zase ďalší nudný deň strávený čiastočne pri učení a čiastočne pri telke. Nič zaujímavé. Zrazu mi zazvoní telefón. Hneď ma napadlo, že mi volá niektorá kamarátka, aby sme si zajtra išli niekde sadnúť. Už som v duchu rozmýšľala, ako sa vyhovorím. Pozriem na displej a tam mi svieti číslo pána Kortmana, vedúceho jaskyniarskeho klubu Strážovské vrchy. V rozhovore, ktorý netrval dlho, mi oznámil, že ide on, ešte dvaja jaskyniari a budúca jaskyniarka Nikolka do Pružinskej Dúpnej jaskyne. Pri otázke, či by som s nimi nechcela ísť aj ja, som ani na minútu nezaváhala. Veď už dávno som chcela naše okolie poznať aj zvnútra, nielen zvonku. Dostala som inštrukcie, čo si mám zobrať, a tak som sa hneď po telefonáte išla chystať. Zaspať som ten večer dlho nemohla.

Ráno 4. 1. som sa zobudila o hodinu skôr, ako som si nastavila budík. Oblečená a zbalená som si vykračovala na miesto nášho stretnutia. Parkovisko oproti tržnici bolo ideálne na stretávku. Netrpezlivo som vyzerala, kedy zbadám zelený Peugeot Partner, o ktorom som bola informovaná v telefonáte. Netrvalo to ani 10 minút a už som nastupovala do auta. Po ceste do Pružiny-Priedhoria som obdivovala okolie (zatiaľ len na povrchu zemskom). Bolo pekne nasnežené. Cestou sme ešte vyzdvihli švárnych jaskyniarov – červenolíceho Igora, budúceho člena klubu Ivana a sympatickú vysmiatu, tiež budúcu členku Nikolku. Čoskoro sme dorazili na chatu – základňu jaskyniarskeho klubu. Odtiaľ sme už pokračovali pešo zasneženou dolinkou Rečica k jaskyni. Ešte kratší výstup do kopca a boli sme tam. Nasledoval hrnček dobrého bylinkového čaju a potom sme sa rýchlo poprezliekali. Profíci mali svoje kombinézy a ja to, čo som doma našla.

Konečne som mohla začať objavovať svet aj pod zemským povrchom. Už hlavná sieň jaskyne sa mi veľmi páčila. Zdalo sa mi, že je tam až moc teplo, keď vonku bolo asi -10 °C. Najprv ma Ivan zobral do malých sienok. Keď som ho videla, ako sa plazí dnu, trochu som sa zľakla. Zdalo sa mi to príšerne malé. Prekonala som sa a prešla som prvým tunelom. Dostali sme sa do druhej väčšej sienky, a keď Ivan zasvietil čelovkou na strop, bola som bez dychu. Tá výzdoba, to bolo niečo úžasné. Medzi sintrovou výzdobou na strope visel maličký netopier. Zatiaľ jediný obyvateľ tejto sienky. Keď som si to tam obzerala, bolo to ako keď prídete k niekomu na návštevu a ten sa vám chce pochváliť, ako si skrášlil príbytok krásnym, novým a drahým lustrom. Keby ten netopier nespal, určite by sa aj on pochválil svojím nádherne vyzdobeným „bytom“. Potom sme ešte popreliezali zopár chodbičiek v zostave Ivan, Nikolka a ja. Ivan mal vždy pri nejakej zaujímavosti výzdoby výklad. Poukazoval mi kvaple, väčšie aj menšie, niektoré vyschnuté jazierka. Občas prihodil vtipný príbeh z inej jaskyne alebo cennú radu, ako preliezať tunely. Jaskyniari ich volajú plazivky. Dozvedela som sa aj to, ako ochrániť foťák pred špinou a mokrom z jaskyne. Nakoniec sme ešte ja a Nika išli zistiť do sondy v závere hlavnej chodby jaskyne, či je tam prievan. Po 20 minútach plazenia v blate a vode sme sa dostali na koniec. Ale po prievane ani stopy. Naspäť sa mi veľmi nechcelo.

Vyliezli sme z chodby, prezliekli sa do čistých vecí a dali si teplý čaj. Nasledovala prechádzka cez skalnatú dolinku a potom sme sa zastavili na pizzu na Priedhorí. Spokojná, že som nesedela doma pri telke, som sa vrátila domov. Takýto krásny deň som už dávno nemala. Ďakujem, jaskyniari!

Sme radi, že sa Zuzke v jaskyni páčilo, a veríme, že sa spolu ešte niekam pod zem vyberieme.

Napokon kras a jaskyne Strážovských a Súľovských vrchov jej nie sú celkom neznáme, veď ako študentka Žilinskej univerzity a budúca profesionálna strážkyňa prírody o nich pripravila zaujímavú prezentáciu. Môžete si ju pozrieť aj tu, na našej stránke.