Herec v jaskyni alebo dráma v Dúpnej

Miroslav Kortman

Známy herec Janko Kroner, rodák z Považskej Bystrice, pri našom pracovnom stretnutí pred krstom knihy o Považských strojárňach prejavil záujem o návštevu jaskýň v okolí mesta. Bolo len treba dohodnúť termín. Prvý augustový týždeň trávil dovolenku v rodnom kraji, tak sme mu ponúkli prehliadku Pružinskej Dúpnej jaskyne.

Dňa 6. augusta sme sa stretli v Priedhorí „Pod orechom“. Pre práve prebiehajúci jaskyniarsky týždeň v Demänovskej doline sa akcie nemohli zúčastniť už „tradiční“ sprievodcovia jaskyňou, ale musel som sa tejto úlohy zhostiť ja spolu s Igorom Steinerom. Zišlo sa nás podstatne viac, ako sme očakávali, takmer 15, lebo o prehliadku jaskyne prejavila záujem aj hercova blízka rodina.

Po výstupe ku vchodu jaskyne, poskytnutí informácií o jaskyni a poučení o bezpečnosti sa poniektorí prezliekli do kombinéz, nasadili si prilby a potom sme sa spoločne vydali do útrob jaskyne. Menšia skupinka sa rozhodla v sprievode Igora „prebádať“ ťažšie prístupnú 50- metrovú chodbu, v ktorej sa v poslednom období uskutočňuje speleologický prieskum. Jankova dcéra (asi 8 r.) patrila k tým odvážlivcom, ktorí nám zmizli v neveľkom bočnom otvore, a otec s mamou, keďže nemali odvahu, ostali čakať pred otvorom. Čakanie na návrat dcéry som im dramatizoval rozprávaním zážitkov z našej činnosti, hlavne tej, pri ktorej nám nebývalo do smiechu. Po 20 minútach začala atmosféra „hustnúť“, najmä keď na volanie rodičov sa z tmy nik nehlásil. „Možno sa im podarilo nájsť nový východ z jaskyne, a teraz sa z nás kdesi pred jaskyňou smejú,“ pokúsil som sa žartovať. Janko, ktorému do smiechu nebolo, to vzal vážne a pohotovo vybehol z jaskyne preveriť situáciu. Netrvalo dlho a vrátil sa ešte nervóznejší k zúfalej manželke, ktorá už nepretržite volala do tmavého, chladného otvoru v skale. Potešil som ich, že vyjsť z neprebádaných priestorov má väčšiu šancu ich dcéra, lebo je najmenšia. Po chvíli som však oľutoval všetky moje poznámky myslené žartom. Po viac ako polhodine čakania som dostal strach (aj z Jankovej rodiny). Čo ak sa predsa niečo prihodilo? Neostávalo mi nič iné, len tak, bez prezlečenia, v civile ísť za odvážnymi prieskumníkmi. Po 30 metroch plazenia som začul hlasy vracajúcej sa skupinky. Hneď som sa otočil a po vylezení z plazivky oznámil vystrašeným rodičom dobrú správu. Opätovné spoločné stretnutie bolo veľmi radostné, najmä keď najmladšia účastníčka rozprávala zážitky z prieskumu a všetkým ukazovala trofej, ktorú sa jej podarilo v bočnej chodbe nájsť. Bola to kosť z jaskynného medveďa. Mne ostala len spomienka na stretnutie s Jankom Kronerom, špinavé oblečenie a fotoaparát s pár zábermi.