Šariš a Topvar cez víkend v Škarkétke

Milo Lisý

Keďže domácemu v Škarkétke (Zdeno Jurík) povinnosti napokon neumožnili cez víkend 13. a 14. 3. 2010 zúčastniť sa pracovných akcií, stala sa z toho šarišsko-topvarovská(Gabika a Tinka Majerníčkové/Adam Tureček a Milo Lisý) dobrodružná výprava. Veľkou výzvou bolo, kam sa až pri 20cm snehu dostaneme s felíciou. Chcelo to dve tlačné zóny a dostali sme sa maximálne blízko. Jaskyňa silne nasávala vzduch. Napriek tomu, že do jaskyne padá voda z prameňa pri závrte, na dne vstupnej šachty (cca 25m) bol ľad. Tento obaľoval aj rebrík nachystaný pre ďaľšiu menšiu šachtu. Cestou na dno sme trochu rozšírili dve užšie miesta, ale hlavnou výzvou bol koncový sifón a jeho zatiaľ pri akomkoľvek stave vody konštantná hladina. Tentoraz bol rekordne nízky stav vody. Dokonca motivačný zvuk z otvoru nad sifónom stíchol... Pokus vykopať priehlbinu popod strop však dopadol ako vždy - priehlbina bola z druhej strany sifónu spoľahlivo naplnená vodou až po nám už dobre známu konštantnú hladinu... A tak sme sa pokúšali prebiť ponad hladinu. V sobotu sme postúpili asi o meter. Druhý pokus v nedeľu sprvu nevyzeral na veľký úspech napriek značnému nasadeniu nežnejšej polovičky zostavy (Asi by sme nepovedali nič nové, keď povieme, že sú to fakt maximálne schopné kočky...) avšak, keď vápenec pri úderoch začal dunieť ako stena v paneláku, nálada stúpla. Pridala aj menej nežná polovica zostavy a čoskoro sa na nás "usmieval" postupne sa zväčšujúci malý čierny otvor. Po jeho rozšírení si dievčatá strihli, ktorá ako prvá prekoná úžinu. Tinka nás príliš nepotešila. Objav veľký asi jeden meter a ďalej všetko úzke... Gabika situáciu hodnotila rovnako - vľavo minichodbička s jazierkom, dohora úzky prítokový kanál, ktorý máva väčší prietok ako široký meander z druhej strany sifónu a doprava dolu odtoková úžina. Nálada sa mi začala vylepšovať, až keď som sa do "maxiobjavu" zasunul sám. Nielenže už kočky dokázali v podstate vypustiť sifón, ale situácia za ním veľmi pripomína situáciu pri posledne prekonanej úžine. Zdá sa, že prievan, ozvena, morfológia úžiny a možnosť prípadného jednoduchého znižovania hladiny indikujú ďalší postup dopredu aj do hĺbky za cenu menšej námahy ako to bolo tieto dva dni. Veľký objav síce nebol, ale všetci účastníci, napriek náročnosti oboch akcií (sobota 9 hodín v jaskyni, nedeľa 8 a pol hodiny v jaskyni plus o 2 km viac pešo) javili známky vysokej úrovne spokojnosti. Dôvodom bolo iste aj odstránenie hlavnej prírodnej zlomyseľnosti v jaskyni ( konštantná hladina ), zachovanie nádeje na ďalší postup, ale hlavne výborná pracovná zostava a nálada, ktorú mali na svedomí naše špičkové jaskyniarky z východu Slovenska. Snáď nabudúce, aj keď najprv by sme chceli popracovať na zbezpečnení jaskyne príde aj ten vytúžený veľký objav.