Škarkétka 4.11.2009

Milo Lisý

Keď mi Zdeno Jurík telefonoval, že boli s Fredym Greschom v Škarkétke pri Malužinej za vysokého stavu vody, bol som zvedavý na ich pozorovania. Keď mi povedal, že ku sifónu tiekol potok, stíhal v ňom miznúť a z akejsi škáry nad sifónom bolo počuť poriadny hukot, vedel som, že sa tam budem musieť vrátiť čo najskôr. To najskôr nastalo 4.11.2009.V osvedčenej zostave Zdeno Jurík, Adam Tureček a ja sme tentoraz komplet vystrojení zastali pred koncovým sifónom jaskyne. Vody do sifónu tieklo iba málo a na jeho konci sa tvorila iba malá kaluž. Zo škáry nad sifónom bolo počuť solídny žblnkot vody z nám zatiaľ neznámych priestorov... Do kaluže sme zatĺkli železnú tyč a po jej vytiahnutí väčšia časť kaluže ako cez výlevku odtiekla preč. Nadšene sme začali kopať. Žiaľ aj malý stav vody stačil na to, aby sa nám výkop statočne zapĺňal vodou a jej hladina si udržovala konštantnú výšku. A tak sme sa opäť snažili pomocou tyče vypustiť vodu. Napriek opakovaným pokusom sa nám to už nepodarilo, ale aspoň sme zistili, že pohodlne kopateľný nános neskrýva ďaľšiu úžinu, ale meander pod ním pokračuje v solídnom profile. Nakoľko nikomu z nás sa nechcelo kopať vo vode, vybrali sme barometrický výškomer a fotoaparát a po krátkom zhodnotení perspektív sme sa za občasného fotenia pobrali von z jaskyne. Vody síce nebolo maximálne, ale stačilo jej na to, aby fotky šácht a zlaňovaní zostali vďaka kvapôčkam a hmle neostré. Čosi sa našťastie aj podarilo a tak sme aspoň urobili síce skromnú ale prvú fotodokumentáciu z jaskyne. Škára nad sifónom mala tendenciu v poryvoch nasávať vzduch a výškomer sa preto nad sifónom nevedel ustáliť. Keď sme vyšli z jaskyne, zistili sme, že vonku dul premenlivý vetrisko. Pri vchode bolo chvíľami aj bezvetrie, ale väčšinou tam vďaka mrazivému vetrisku bolo značne nepríjemne. Ani tu sa barometer nevedel ustáliť, aj keď mal menšie výkyvy ako na dne jaskyne. Keď sme zohľadnili maximálne a minimálne hodnoty, vyšlo nám, že hĺbka jaskyne by sa mala pohybovať od 63 do 71m. A nakoniec k tým perspektívam. Najjednoduchšie riešenie je prísť k sifónu bez vody - taký bol, keď sme k nemu prišli prvý raz a prekopať ho, čo by nemal byť vážnejší problém. Riešením za posledného stavu vody by mohlo byť prestrčenie hadice cez škáru ( jej rozmer je asi 20x3cm), využiť stúpanie meandra a občas vyniesť vodu vo vedrách vyššie ako je škára a cez hadicu, ju vylievať za sifón. A medzitým samozrejme kopať. Poslednou možnosťou sa javí pri veľkom stave vody ísť za hukotom a rozširovať úžinu. Nuž uvidíme, čo ďalej. Každopádne neplánujeme opustiť túto lokalitu a vzdať to.