Skryšná diera – Bujolyuk 7., 17., 18. a 21.11.2010

Text: Milo Lisý, Foto: Adam Tureček

Konečne sme sa po pár mesiacoch (keď nerátame kontrolnú augustovú akciu) dopracovali k tomu, aby sme šli aj do Bujolyuku zase popracovať. 7.11. sme najprv  v obci zistili,že 10.9.2010 nás vo veku 89 rokov navždy opustil pán Alexander Kováč, ktorý ako 12 ročný skúmal jaskyňu a ako 88 ročný bol najstarším aktívnym účastníkom pracovnej akcie v tejto jaskyni. Krátko na to sme zistili, že sa ktosi začal zaujímať o jaskyňu. Ten ktosi odstránil z vchodu drevá znižujúce možnosť pádu človeka či zveri do jaskyne, o lipu pripevnil oceľové lanko, na ktoré v jaskyni upevnil naše lano z kladky a takto sa prichystal na ďalší vstup do jaskyne. A tiež nám z nejakého dôvodu rozhádzal náradie po jaskyni, čím o.i. spôsobil znefunkčnenie kladky (zablatenie a korózia). A tak sme neťažili z plošiny na povrch, ale zbezpečňovali sme "prievanovú" sondu. Tu sme podľa zimných meraní teplôt očakávali, že tak do dvoch metrov by sa tu mal ukázať minimálne voľný "vzduchový kanál". Na záver akcie sme trochu hrabli aj na čelbe a takmer okamžite sme odkryli malé škáry, z ktorých zreteľne fúkalo... Vonkajšia teplota prievanom príliš priať nemala a ak tak skôr opačnému prúdeniu a tak sa zdalo, akoby nám nebohý p. Kováč ukazoval cestu. 17.11. sme sa vrátili zabojovať na čelbe. Rýchlo sme sa dostali asi o 2m hlbšie (čím sme prekonali doteraz najhlbšie miesto v jaskyni) a pod nami sa ukázal očakávaný vzduchový kanál - čosi ako plazivka alebo dutina pre ležiaceho strelca. Na záver Adam vsunul malým otvorom do plazivky hlavu a hlásil, že smerom k pôvodnému najhlbšiemu bodu plazivka končí masívom a opačným smerom končí tiež avšak pravdepodobne rozoberateľnými šikmými kameňmi. Hneď na druhý deň sme sa vybrali do jaskyne s úmyslom sprístupniť ukazujúcu sa dutinu a zistiť kadiaľ z nej pokračuje "vzduchový kanál". Ešte sme ani poriadne nezačali a ukázalo sa, že vzduch prúdi z horizontálne orientovaného otvoru nad touto dutinou. Po malom začistení bolo jasné, že pred nami je asi 15cm široká 50cm vysoká a 1m dlhá úžina, za ktorou bolo vidno asi 3m dlhé, sintrovými nátekmi ozdobené prielezné rozšírenie, v ktorom by sa mohlo dať postaviť. 21.11. sme nastúpili opäť s úmyslom dostať sa do rozšírenia. Toto sa napokon aj podarilo, ale veľký objav sa nekonal. Prvý objav v Skryšnej je asi taký, ako sme ho videli spoza úžiny - 3m dlhý s maximálnou výškou 1,5m. Steny má pekne vyzdobené sintrovými nátekmi, strop má zo sintrom zlepených malých kameňov a dno zo sintrom zlepených väčších kameňov. Je tu aj zopár škár a otvorov rôznymi smermi, ale bez výraznejšieho prúdenia vzduchu. Kam ale zmizol výrazný prievan? Braňo ešte pred začatím rozširovania úžiny upozorňoval na to, že kameň vhodený do otvoru pred úžinou sa dlho kamsi kotúľa. A tak sme na záver vyčistili dno rozšírenej úžiny a tu sa ukazuje po celej dĺžke vertikálna členitá úžina s pizolitmi, do ktorej príliš hlboko pre členitosť nevidno. Ale vanie z nej výrazný prievan ( sme veľmi zvedaví, aké to bude pri vonkajších mrazoch ) a kameň do nej vhodený sa dlho dlho kamsi odráža a nie je ani jasné ako dlho, pretože tento zvuk postupne tíchne, takže je celkom možné, že ešte pokračuje, ale my ho už nepočujeme. Musíme vymyslieť nejakú olovnicu, ktorou by sa dala aspoň orientačne zistiť hĺbka... Podľa našich skúseností to cez 10m bude úplne spoľahlivo. Zdá sa, že nabudúce bude potrebné prepracovať sa do " dutiny ležiaceho strelca" ( čo predĺži jaskyňu o ďalšie 2m ) a z nej sa pokúsiť dostať sa cez rozoberateľné časti na prievanovú vertikálu. Vyzerá to tak, že pokračovanie popisované p. Kováčom je zavalené niekde medzi dvomi vertikálnymi sondami v jaskyni. Určite treba všetko rozoberateľné vyťažiť z jaskyne, ale ak prievan v mrazoch zosilnie, budeme mať silné pokušenie ísť najprv za ním.
Na záver sa patrí ešte uviesť mená "páchateľov" : Vlado Lieskovec, Adam Tureček a Milo Lisý boli na všetkých štyroch akciách, Braňo Kompanický a Paľo Vojtuš na dvoch akciách, Paťo Ďurič, Šimon Lieskovec a Robo Šúň boli na jednej akcii.