V útrobách Malenice

Miroslav Sova

To, že sú na Malenici neďaleko Mojtína jaskyne, viem z literatúry už dlhší čas. Samého by ma nikdy nenapadlo hľadať ich tam – dolomitový kopec nie je pre jaskyniara vďačný terén.

Možno práve preto som s radosťou a hlavne s kusom zvedavosti prijal Bohušovu ponuku na exkurziu do tunajších Veterných dier namiesto akcie v Četníkovej svadbe na Strážove, ktorá sa napokon nekonala.

Od auta v doline Jasenová sme za daždivého a hmlistého počasia vyrazili traja: Bohuš, môj jaskyniarsky učeň Roman (11) a ja. Pri stúpaní po lesnej ceste a potom priamo nahor strmým svahom sme sa riadne zapotili. Keď sa na hrebeni hory k nevľúdnemu počasiu pridal vietor, rýchlo sme vychladli a do hľadania vchodov jaskýň sme sa pustili ako do našej jedinej spásy. Chvíľu to trvalo. Hoci na týchto miestach bol Bohuš so ženou iba pred týždňom, v tomto nečase všetko vyzeralo akosi inak a nebolo ľahké vyznať sa tu. Všade len prítmie, z hmly sa vynárajúce skalné stienky také podobné jedna druhej, dočierna zmáčané kmene stromov a neutíchajúci capot dažďových kvapiek.

Konečne sme našli prvú dieru – tú hornú. Už nám krehli prsty, keď sme sa do nej po jednom vsúkali. Vchod je naozaj nízky a nenápadný, aj jazvečie diery bývajú niekedy väčšie. Za ním úzka jaskyňa, vytvorená na zvislej poruche, klesá viacerými menšími stupňami do koncovej sienky v údajnej hĺbke 20 metrov. Na jej hrane je zakládka kameňov vyťažených z dna. Treba dodať, že prieskumníkom nechýbala pri práci odvaha. Zo stropu visia dva hrôzostrašné balvany, ktoré keby sa... Pre lepší pocit ich aspoň naoko stabilizovali tým, že ich podopreli brvnami. Komu by sa chcelo, môže sa veselo pustiť do ďalšej roboty.

Jaskyňa má ešte jeden náznak pokračovania – úzku chodbičku v protiľahlom smere. Naše pokusy zistiť čosi pomocou kamienkov hádzaných do škáry poza veľký balvan zaklinený na dne sa skončili rozpačito. Buď tam voľného priestoru naozaj nie je veľa, alebo sme zle hádzali...

Aj dolnú Veternú dieru sme museli chvíľu hľadať. Od hornej je vzdialená asi 30 m priamo dolu svahom a jej vchod je tiež taký malý, „zašitý“ pod neveľkou skalkou. Už po pár metroch sa na ľavej stene objavuje hniezdo drobných prievanových pizolitov a šikmo klesajúca chodba sa rozširuje do pretiahnutej siene. Je to malé podzemné kráľovstvo tvarov a farieb. Zvetrané i živé náteky – biele, žltkasté, miestami i krvavočervené. Sintrové škrupiny, ktoré sa pri krokoch zosúvajú. Veľa všelijakých záhadne vyzerajúcich kútov. Preliezky do nižšieho poschodia a tam znova to isté. Svorne sme sa vyjadrili, že táto jaskyňa pôsobí prívetivejšie a akýmsi vznešenejším dojmom než jej vyššie ležiaca sestra.

S prieskumom sme ani tu veľa nezmohli. Prievany boli vinou počasia nespoľahlivé. Napchatí do kadejakých dierok a úžin sme vždy mohli len konštatovať, že „tu to vôbec nie je jasné“ alebo „je to na veľa roboty – a ktovie?“ Iba na jednom mieste v tvare polostudne pri bočnej stene sme sa zhodli, že by kamsi mohlo viesť. Pravda, jedine s kopaním, a na to sme neboli pripravení. Uvádzanú hĺbku 26 metrov sme teda neprekonali.

Vonku medzitým ustal dážď a nám v podzemí prestalo byť zima. So zlepšenou náladou sme si ešte dopriali krátky výstup na Ostrú Malenicu (909 m). Výhľadový vrchol, a samá hmla... Ešte zápis do vrcholovej knihy na kríži, foto a divoký zostup k autu.

Na záver takýto rozhovor:

B: „Tak čo, chlapci, páčilo sa vám?“

M: „ Píšem Ti jednotku s hviezdičkou! A čo ty, Roman?“

R: „Dvojka.“

M: „Ako to?!“

R: „Jaskyne pekné, ale výstup zlý.“